AKÚ FARBU MÁ VIETOR?

Mamine oči z nebíčka vravia, že modrú ako obloha. Otec, zvyknutý na bezvetrie sálového bedmintonu, si myslel, že pred vetrom sa treba brániť a tak, keď bol Paťo malý, chodili spolu do telocvične a mordovali bradlá, kruhy, kozu, koňa i akrobatickú žinienku. Paťo bol šťúply uzlík svalov a skákal, šplhal a doskakoval - jedna báseň. Pri rozbehu na salto vnímal fičiaci vzduch a hnedé drevo parkiet a obkladov, hnedý poťah koňa i žinienky a tak gymnastický vietor bol hnedý. Keď v Košiciach nasnežilo, tak na Červenom Brehu i Kojšovke lámali Paťo s otcom slalomové tyčky. A pri takom zjazde vietor fučí aj pod okuliare a pod prilbu a v ušiach to píska a skuvíňa a svištiaci vzduch cítiť na celom tele. Vtedy mal Paťov vietor farbu snehu - bielu a matnú, iba niekedy svetlomodrú. Keď otec vyskúšal po prvýkrát na Bukovci chytiť vietor do windsurfingovej plachty, Paťo skúšal skateboard na ceste a vietor v očiach bol

čierny

ako asfalt, ktorý sa mihá pri skateovaní pred očami a po pádoch páli v oškretých kolenách a lakťoch. Keď sa Paťo dostal prvýkrát na vodu s detskou plachetnicou triedy Optimist a po krátkej teórii dostal možnosť rukami krotiť vietor ťahaním lán a kormidelnej páky, tak vnímal mokré spŕšky z rozrazených vĺn v tvári a veľkú bielu plachtu pred sebou. Sen plný vetra a hojdania sa na vlnách po prvom prejazdenom dni na plachetnici bol

biely

ako plachta prvej loďky. Keď Paťo trošku vyrástol a zosilnel natoľko, že vládal vytiahnuť z vody windsurfingovú plachtu, otec ho obliekol do čierneho neoprénu, tvrdého ako puk a Paťo si myslel, že jeho sen o prvom presurfovanom dni a surfistickom vetre bude

oranžový

ako prvá malá surfistická plachta. Ale nebol. Vietor bol silný a vlny veľké a keď surf vlny rozrážal vo veľkej rýchlosti, tak všetko okolo bolo biele ako vodná pena. A potom to prišlo. Láska k vode a vetru sa zrodila okamžite. Preteky vo windsurfingu na Šírave sú farebné podľa ročného obdobia. Na jar svetlozelené ako nové lístie stromov na brehu, v lete voda stmavne do hneda a na jeseň rozpukne na brehu bennetonská paleta najkrajších farieb na svete. Surfistické začiatky boli spojené s vlastnoručnou stavbou surfov a tak biely polystyrén bol aj v nedeľnej Paťovej polievke u Babinky a

polyesterový žltý smrad

aj v Paťovej posteli. Prvé výjazdy na susedné vody, do Čiech a Maďarska boli čierne ako noc v ktorej cestoval Paťo na preteky s otcom,

modré ako Avia,

ktorú otec opravoval pri každej jazde a zase biele ako vodná sprcha, keď vietor fúkal a surf lietal po hladine. A potom sa Paťovi prisnilo prvé more. Vietor plný bielej peny sa farbí na modro podľa oblohy, na zeleno podľa morských rias, ale vie byť i čierny. To keď sa zdvihne búrka a z mora s vetrom sa stanú dva neskrotné živly, ktoré je možné iba poznávať, využívať a možno aj milovať. Ale surfovanie na mori s plachtou je aj

červené ako krv z mozoľov,

ktoré pália v slanej vode a svetlohnedé ako piesok z pláže v očiach. A zlaté slnko, keď pripečie neskúsenú hlavu do chrumkava, mení vietor na červeno, podobne ako usmažené nechránené plecia. Do červena sa farbí aj hnev nad prvou daňou za neskúsenosť. Z lásky k moru sa u Paťa vytvára životný štýl, názor a vyznanie. Šport pre radosť a zábavu sa dostáva na hranicu sebazapierania, príprava často bolí. Z pôvodných veľkých cieľov sa po ich naplnení stávajú iba šteblíky rebríka, ktorého koniec si ani nevie predstaviť a po majstrovstvách krajín, prichádzajú aj Európske a neskôr svetové šampionáty. A potom potichu, pošepky, sa mihne v mysli

päť farieb olympijských kruhov.

Takých kruhov, ktoré pripomínajú gymnastické začiatky, bennetonskú jeseň na Šírave, ale aj krajiny rôznych kontinentov, na ktoré Paťa zaviedli windsurfingové preteky. Kvalifikácia na prvú olympiádu bola náročná nielen na prípravu, materiál, čas, peniaze ale hlavne na výdrž. Podarila sa a prví reprezentanti Slovenska spolu s Paťom cestujú na olympiádu do Atlanty. Všetci si mysleli, že olympiáda tam bude

tmavohnedá ako krásne černošky

pre ktoré spieva v Georgii Ray Charles, alebo ako Coca-Cola, ktorú tam vymysleli. Ale Paťova prváolympiáda bola farebná ako dúha. Svieža a šťastná. Po prvej olympiáde si Paťo vydýchol. Rodina, priatelia, jachtári ocenili Paťove úspechy, ale Paťovi to nestačilo. Rodinná rada zasadla a Paťo naplánoval ďalšie štyri roky prípravy. Prvý krok bol

svetlomodrýako diplom z Technickej univerzity

a pozadie počítačovej obrazovky, ktorá je Paťovou študijnou špecializáciou. Potom začal prievan na rodinných účtoch v bankách a ten bol lesklý a biely ako chladný bankový mramor. Otec sa musel riadne oháňať. Príprava po celej zemeguli zliala farby do veľkej

viacfarebnej machule,

z ktorej v spomienkach vyskakuje iba biela farba peny a čierna farba mozoľov. Všetky ťažké dni štvorročnej prípravy a kvalifikácie na druhú olympiádu však boli vynahradené úspechom v kvalifikácii. Zrazu sa v spomienkach vynorili aj dni radosti, keď je obloha i voda svetlomodrá a vietor ma farbu i vôňu, ktorá sa nedá popísať, ale robí surfistov šťastnými.

Žlto-zelený

Austrálsky kontinent uvítal Paťa na druhej olympiáde. Podmienky v ktorých sa pretekalo boli veľmi náročné. Paťo v pretekoch obstál a obhájil tak svoj post najlepšieho jachtára Slovenska. Po návrate domov a po oslavách sa v Paťových očiach zapálili malé huncútske ohníčky. V jednom oku sa zrkadlí skúsenosť, množstvo pretekov a úspechov za 16 rokov pretekárskej kariéry, v druhom mladícka dychtivosť po nových, vzrušujúcich zážitkoch.

Na ktoré preteky Paťo najradšej spomína?

Čo dáva Paťovej fantázii krídla a kam až ho tie krídla zanesú?

Akú má farbu vietor pre Paťa po toľkých rokoch?

Pozrite sa mu do očí, tam to všetko uvidíte.

Dušan Vanický, Košice, 27.10.2000